janenglart

V roku 1960 napísal Jevgenij Aleksandrovič Jevtušenko dojemnú báseň „Matky odchádzajú“.

Táto báseň je akýmsi rekviem venovaným matkám.

Mama… Táto osoba zaujíma zvláštne miesto v srdci každého človeka. A vekom sa láska k nej len zintenzívňuje. Možno preto sú všetky básne o mame také dojemné. Matku nikto nenahradí, no pochopenie toho, aké je to šťastie, keď je matka nablízku, prichádza neskoro. Mami odchádzajú „potichu, po špičkách“: aby ako vždy nikoho nerušili ani odchodom. No my to nevnímame, pretože, matku berieme, ako samozrejmosť a každý z nas má svoj zaneprázdnený život. Smrť vtrhne do zabehnutého života, ktorý sa zdal byť takýto navždy.

Lyrický hrdina básne sa úprimne kajá, cíti bolesť a ľútosť v dôsledku nevyhnutnej budúcej straty milovaného človeka. Básnik stavia kompozíciu na protiklade: „strašná hodina“, ktorá má prísť, je v kontraste s bezstarostným životom lyrického hrdinu. Blížiaca sa smrť vyvoláva v duši smútok a rozprávač nostalgicky spomína, ako ešte nedávno oslavoval výročie svojej matky Vtedy sa mu zdalo, že šťastie bude večné, že sa v jeho živote vždy nájde človek, ktorý mu dokonale rozumie, no roky nikoho nešetria. Opakovanie riadku, keď sa „stále oni vzdialujú“ posilňuje hlavnú myšlienku básne. Lyrický hrdina si uvedomuje nevyhnutnosť a zdá sa, že „prebudzajúc sa zo sna“ prebúdza sa zo sebectva, ktoré zatienilo jeho dôležité myšlienky. No bohužiaľ už je neskoro. Náhle sa objaví „sklenená stena“ (metafora), ktorú už nie je možné odstrániť.

V posledných riadkoch básnik vytvára obraz tichého zástupu matiek, ktoré opúšťajú zem na večnosť. Tí, čo zostali, môžu len spomínať. Hrdina sa ani neodváži plakať („skryté slzy“). Teraz je život zvýraznený z iného uhla. Je jasnejšie, čo je prechodné a čo je neoceniteľné. S každou generáciou sa história opakuje, len málokto dokáže počuť „malé kroky po schodoch rokov“.