V roku 1960 napísal Jevgenij Aleksandrovič Jevtušenko dojemnú báseň „Matky odchádzajú“.
Táto báseň je akýmsi rekviem venovaným matkám.
Mama… Táto osoba zaujíma zvláštne miesto v srdci každého človeka. A vekom sa láska k nej len zintenzívňuje. Možno preto sú všetky básne o mame také dojemné. Matku nikto nenahradí, no pochopenie toho, aké je to šťastie, keď je matka nablízku, prichádza neskoro. Mami odchádzajú „potichu, po špičkách“: aby ako vždy nikoho nerušili ani odchodom. No my to nevnímame, pretože, matku berieme, ako samozrejmosť a každý z nas má svoj zaneprázdnený život. Smrť vtrhne do zabehnutého života, ktorý sa zdal byť takýto navždy.
Lyrický hrdina básne sa úprimne kajá, cíti bolesť a ľútosť v dôsledku nevyhnutnej budúcej straty milovaného človeka. Básnik stavia kompozíciu na protiklade: „strašná hodina“, ktorá má prísť, je v kontraste s bezstarostným životom lyrického hrdinu. Blížiaca sa smrť vyvoláva v duši smútok a rozprávač nostalgicky spomína, ako ešte nedávno oslavoval výročie svojej matky Vtedy sa mu zdalo, že šťastie bude večné, že sa v jeho živote vždy nájde človek, ktorý mu dokonale rozumie, no roky nikoho nešetria. Opakovanie riadku, keď sa „stále oni vzdialujú“ posilňuje hlavnú myšlienku básne. Lyrický hrdina si uvedomuje nevyhnutnosť a zdá sa, že „prebudzajúc sa zo sna“ prebúdza sa zo sebectva, ktoré zatienilo jeho dôležité myšlienky. No bohužiaľ už je neskoro. Náhle sa objaví „sklenená stena“ (metafora), ktorú už nie je možné odstrániť.
V posledných riadkoch básnik vytvára obraz tichého zástupu matiek, ktoré opúšťajú zem na večnosť. Tí, čo zostali, môžu len spomínať. Hrdina sa ani neodváži plakať („skryté slzy“). Teraz je život zvýraznený z iného uhla. Je jasnejšie, čo je prechodné a čo je neoceniteľné. S každou generáciou sa história opakuje, len málokto dokáže počuť „malé kroky po schodoch rokov“.
Jevgenij Jevtušenko „Matky odchádzajú“ Naše matky opúšťajú nás, odchádzajú potichu, na špičkách, a my pokojne spíme, jedlom nasýtený, nevšímame si ten strašný čas. Matky nás neopustia naraz, nie – nám sa to len zdá, že zrazu. Oni odchádzajú pomaly a zvláštne s malými krokmi po schodoch rokov. Odrazu, keď sme sa jeden rok nervózne spamätali, hlučne oslavujeme ich narodeniny, ale táto oneskorená radosť, ani ich, ani naše duše nezachráni. Stále sa oni vzdialujú, stále sa vzdialujú. Naťahujeme sa k nim, prebúdzajúc sa zo sna, no ruky zrazu narazili o vzduch – a v ňom vyrástla sklenená stena! Oneskorili sme sa. Udrela strašná hodina. Pozeráme so skrytými slzami, ako v pokojných strohých zástupoch naše matky opúšťajú nás… |
Celá debata | RSS tejto debaty